Anton Beluš 

Anton Beluš bol veľmi činorodý človek. Okrem kňazskej služby sa venoval hospodáreniu, záhradníčil, choval včely a, samozrejme, učil. Ako uvedomelý a národne prebudený Slovák vyučoval zásadne po slovensky napriek zákazu zo strany uhorských úradov. V tomto bol veľmi neoblomný. Na fare sa vždy aj spievalo po slovensky a to i za prítomnosti Maďarov, ktorí sa tu zastavili, keď chodili na turistiku na Vtáčnik. Často sa stalo, že aj oni si zanôtili po slovensky. Neučil len tradičné školské predmety, ale snažil sa prebudiť vo svojich žiakoch národného ducha. Predplácal si slovenské noviny a knihy, ktoré potom požičiaval všetkým záujemcom v dedine. Chudobnejších podporoval aj finančne. Počas pôsobenia na fare v Kľaku vodil chudobných žiakov na faru, kde im dával najesť. Bol veľkým dobráčiskom, v Kľaku ho volali "náš dobrý Beluško".

Životné heslo si požičal od svojho priateľa Andreja Kmeťa: "Tak máme žiť, ako by sme mali každým okamihom zomrieť, ale tak máme pracovať, ako by sme nikdy nemali zomrieť!" Bol vytrvalý, pracovitý a veľmi, veľmi skromný. Veľa "ku šťastiu" nepotreboval, všetok majetok a príjmy venoval na povznesenie ľudu - kultúrne, národné i politické.

Propagoval modernejší spôsob hospodárenia a venoval sa aj ovocinárstvu. Bol skúseným a vášnivým včelárom. Na tému včelárstva publikoval aj niekoľko článkov v Obzore, novinách pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktoré vydával Daniel G. Lichard. V roku 1865 to bol článok "Či zimnie krmenie včiel prospeje?", kde opisoval, ako choval v zimných mesiacoch včelstvá v izbe, kde ich kŕmil roztopeným cukrom. Z prechovaných 22 úľov získal 24 rojov a za včelí med a vosk utŕžil 123 zlatých. Na zimu mu ostalo 33 úľov. Za utŕžené peniaze si predplácal noviny: Cyrill a Method, Obzor, Slovenské národné noviny.

Anton Beluš podporoval národnopolitické a kultúrne snahy Slovákov. Keď Martin Hattala spolu s Michalom M. Hodžom navrhli a spísali "opravenú slovenčinu", hlasoval za túto zmenu. Písal sa rok 1852 a Anton Beluš bol kaplánom v Horných Hámroch. Potvrdzuje to zoznam predplatiteľov novín Cyrill a Method, v ktorom je uvedené jeho meno. Rovnako hlasovali aj napr. František Aschenbrier, farár v Kľaku, Ján Budinský, farár na Brehoch, Vavrinec Derer, farár na Veľkom Poli, komorský úradník Anton Grueber, Tomáš Havass, dekan v Novej Bani, Pavol Korec, farár vo Svätom Kríži nad Hronom, Jozef Nichta, farár vo Veľkom Poli, Štefan Privitzer, farár v Breznici, Jozef Scherer, farár v Žarnovici, Štefan Schwandtner a Jan Šumrák, kapláni v Novej Bani.

Počas cirkevnej slávnosti vo Veľkom Poli v roku 1856 mal Beluš slovenskú kázeň. Zúčastňoval sa aj prvých omší novokňazov, vrátane Andreja Kmeťa, národovca a polyhistora, svojho priateľa. Táto primičná omša sa konala 12. marca 1865. Pri príležitosti primícií novokňaza Ernesta Schiffedeckera v roku 1896 mal vo Veľkom Poli slovenskú kázeň ako prvý rečník, čo bola veľká česť a pocta. Mal vtedy 70 rokov a pôsobil ako kňaz v Kľaku.

Slovenské národnopolitické snahy nepodporoval "len" slovom ale aj finančne. Na Štúrov pomník v roku 1861 prispel sumou 3 zlaté.

V dňoch 6. a 7. júna 1861 na zhromaždení v Martine, ktorého sa zúčastnil, bolo prijaté Memorandum slovenského národa. Zhromaždenie sa zhodlo na tom, že je nutné založiť slovenský kultúrny spolok. Anton Beluš sa teda zapojil do založenia Matice slovenskej. Ako zakladajúci člen prispel sumou 101 zlatých a 50 grajciarov. Vtedy pôsobil ako farár v Prochote. Stanovy Matice slovenskej boli potvrdené až 21. augusta 1862. Tento deň označil na prvom valnom zhromaždení Ján Francisci ako "veliký a pre národ pamätný deň". V priebehu 10 mesiacov do Matice vstúpilo 24 obcí, 4 farnosti, 12 škôl, 9 knižníc a 21 cechov. Za členov sa prihlásilo 304 duchovných (aj dvaja biskupi), 1 superintendant, 11 kanonikov, 120 učiteľov, 98 úradníkov, 557 živnostníkov a roľníkov. Spolu 1112 ľudí. Za predsedu bol na prvom valnom zhromaždení v roku 1863 zvolený biskup Štefan Moyses, vzor Anton Beluša.

Okrem Matice slovenskej sa podieľal na zakladaní Gymnázia v Kláštore pod Znievom, prvého slovenského patronátneho katolíckeho gymnázia, v roku 1869. Aj tu prispel finančne sumou 100 zlatých.

Aj keď bol ako pansláv odstavený na malé, chudobnejšie fary - "brdárky"[1] (Prochot, Kľak), stále sa snažil stretávať s národovcami. Počas štúdií bol spolužiakom Michala Chrásteka (slovenský literárny historik, bibliograf a redaktor, je po ňom pomenovaná mestská knižnica v Žiar nad Hronom). Na fare v Kľaku sa stretávali významní slovenskí národovci ako Svetozár Hurban Vajanský, redaktor Národných novín Ambro Pietor či Karol A. Medvecký, etnograf, historik i politik, ktorý bol farárom na "brdárke" v Bacúrove. Často sa stretával so svojím priateľom Andrejom Kmeťom, ktorý robil v okolí botanické, archeologické a iné prieskumy. Často sa navštevovali aj s Pavlom Korcom, ktorý bol farárom v Hornej Ždani, čiže prochotským susedom.

Na fare v Prochote ho navštívil aj popredný priekopník národného obrodenia zakarpatských Ukrajincov Adolf Dobriansky, ktorý prázdninoval s rodinou v Žarnovici, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Návštevy sa zúčastnili aj Peter Korec a Andrej Kmeť, ktorý napísal o stretnutí článok pre kalendár Jednota, Opis cesty zo Žarnovice[2]: "Korec zabúcha na dvere a sám farár zvolá: "Kto je?" "Ja, Tonko vediem Ti hosťa", odpovedal Korec, a do odchýlených dvier potisne mňa (Kmeťa). Beluš bol naradovaný, postaví sviecu na stôl a začne sa ma všelinečo zpytovať. V tom zaznie pod oknom štvorhlas: "Kto za pravdu horí." Beluš vyskočí: "Kto je tam; s kým ste prišli?" Beží von, a keď si voviedol Dobrianskeho dnu, bol vo vytržení, a vyskakoval aspoň na pol metra od zeme." Po takejto serenáde nastalo zvítanie a radosti nebolo konca. Celá spoločnosť na fare aj prespala. V článku sa spomína aj taká veselá príhoda, ako o dosť nižší Beluš požičal vyššiemu Kmeťovi nohavice. Tiež obsahuje zaujímavú informáciu o tom, že Anton Beluš si vyrábal úle podľa vlastného spôsobu.

Aj po smrti Štefana Moysesa ostal verný slovenskému ľudu. Štefan Moyses mu vo svojom závete zanechal písací stôl, ktorý chránil ako oko v hlave. Pred svojou smrťou prikázal svojej domovníčke, aby "túto vzácnu a veľkú pamiatku po veľkom a vernom Slovákovi, stôl Dr. Moysesa, odovzdala Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine", za čo si želal, aby mu táto dala postaviť na jeho hrob obyčajný železný kríž.

Anton Beluš zomrel 29. októbra 1905 v Kľaku tesne po návšteve Karola Medveckého počas čítania Národných novín. Muzeálna slovenská spoločnosť sľub dodržala a na Belušov kríž venovala 1200 korún. Anton Beluš je pochovaný na cintoríne v Kľaku.

Po jeho smrti si na neho Andrej Kmeť spomenul aj vo svojej Autobiografii: "Svojmu slovenskému presvedčeniu až do smrti verný tento starček, pre chudobu svoju predplácal si slovenské časopisy za med..."

Bibliografia Antona Beluša:

• Obzor I., 1863 - Dopisy
• Obzor II, 1864 - Dopisy II
• Obzor III, 1865 - Či zimnie krmenie včiel prospeje?
• Obzor III, 1865 - Dopisy

článok napísala: Mgr. Katarína Stredáková, Pohronské múzeum v Novej Bani

foto: Vladimír Janovič 

Na záver vás prosíme o pomoc pri hľadaní podobizne Antona Beluša. Pokiaľ máte vedomosť alebo tip, kde by sa jeho podobizeň mohla nachádzať alebo ňou disponujete, neváhajte a kontaktujte nás. Nám sa aj napriek vynaloženému úsiliu podobizeň Antona Beluša nepodarilo zaobstarať. Vopred vám všetkým ďakujeme !

Mgr. Katarína Stredáková a Vladimír Janovič 

Poznámky:

[1] Chudobná, zastrčená dedina obyčajne vo vrchoch alebo fara či učiteľské miesto na takejto dedinke.

[2] Celý text si môžete prečítať v Knižnici Pohronského múzea v Novej Bani.